Od pondelka bola dobrá predpoveď počasia na sobotu, tak som dúfal, že sa v piatok nezmení. Na moje potešenie sa meteorológovia nemýlili a v piatok som po práci a miernom nahradení nedospania sadol do auta a išiel z Martina do Pribyliny. K Úzkej doline, kde som nechal auto, som došiel až tesne pred ôsmou hodinou, zrovna sa vracali poslední ľudia z kopcov. Stále som nebol úplne rozhodnutý, kam ísť prespať. Pôvodne som chcel ísť na Malý Baranec, viac ma ale ťahala Jakubiná, tam som sa ale obával, že kde nájdem dobré miesto na prespanie, keďže terén hrebeňa Otrhancov je poväčšine skalnatý a mal som hodinu do padnutia tmy.
Nakoniec som sa rozhodol ísť do Jamnickej doliny a prespať v Kolibe pod Pustým. Bola to dobrá voľba – v chate nikto nebol, možno preto, že sa v Jamnickej doline ťaží drevo. Po príchode som naštiepal drevo, aby bolo v chate pripravené a uschnuté, ak bude niekomu treba sa zohriať. Na chate je nová moderná piecka, keď som tam bol naposledy, bol tam len starý petrík, ktorý kedysi nahradil peknú starú pec. Veľká vďaka ľuďom, ktorí sa starajú o ten zrub. Bol druhý júlový spln, keď vyšiel mesiac, svietil ako reflektor a dalo sa chodiť aj v hustom lese bez čelovky. Na hrebeni muselo byť krásne. Vidieť všetky kopce okolo osvetlené len mesačným svetlom.
V sobotu som sa zobudil na budík o piatej hodine. Chcel som stihnúť čo najviac rannej krásy, kedy prvé lúče slnka zobúdzajú prírodu, tichú a kľudnú, ešte bez ruchu ľudí. Podarilo sa mi stihnúť ešte neosvetlené dolné Jamnické pleso, ktoré krásne zrkadlí majestátny Ostrý Roháč. Keď naň začne svietiť slnko, efekt je podstatne slabší. S teplom dňa sa rýchlo topila aj srieň, ktorá zdobila trávu. V Jamnickom sedle som stretol svišťa a kamzíky, znak toho, že tam ešte nikto v ten deň nebol. Prvých ľudí som stretol až na Volovci – milý poľský pár, privstali si na Zverovke.
Z Volovca som sa vydal hrebeňom na východ, ešte som nebol rozhodnutý, kam až zájdem. Nechal som to na to, ako sa budem cítiť na Hrubom vrchu. Na Deravej som si aj trochu pospal, aj sa mi začalo snívať, tak som bol prekvapený, keď som sa zobudil na kopci.
Na Hrubom vrchu som sa rozhodol spraviť si len pohodový zostup cez Jakubinú, tak som pomaly začal kráčať hrebeňom rázsochy na juh. Jakubiná je po Bystrej druhým najvyšším vrcholom Západných Tatier. Na vrchole som stretol dosť ľudí, aj prvých slovákov. Užíval som si krásu Otrhancov (hrebeňa vedúceho na Jakubinú) a čas rýchlo ubiehal. Zostup z Jakubinej k autu mi trval 5 hodín. Cestou som stretol pár milých ľudí, ktorí išli nahor, prespať na hrebeň alebo do koliby, kde som spal ja poslednú noc. Chytila ma nostalgia, že ja kráčam sám. Jedna skupinka z Liptovského Mikuláša ma oslovila, že nech idem nahor s nimi, ale už som na to nemal ani jedlo pitie ani silu. Škoda, že sme si nevymenili kontakty, mohli sme ísť nabudúce spolu. Možno sa ešte niekedy stretneme. Na konci som stretol ešte starého pána žijúceho už 50 rokov v Berlíne ale pochádzajúceho z Liptova. Išiel len na prvý vrchol na hrebeni, tak som mu dal aspoň svoju vodu, lebo nemal žiadnu.
Fotky sú na výletovej stránke.